Tatranská horská služba
dobrovoľný zbor, o.z.

Aktuality

26.8.2010 - Nizkotatranská stíhačka

Dňa 10.-11.7.2010 sa uskutočnil prvý ročník pretekov Nizkotatranská stíhačka. Jednalo sa non stop prechod hrebeňa Nízkych Tatier v dĺžke cca 99 km. Za THS-DZ sa pretekov zúčastnil Martin Kačerík vo dvojici s Martinom Hatalom (HSnS MF). V konkurencii 42 štartujúcich mužských a zmiešaných dvojíc obsadili 8 miesto.

 

Je 10.7.2010, 6:50 ráno. Na štarte Nízkotatranskej stíhačky stojí cez 40 nabudených dvojíc, ktoré majú zámer prejsť non-stop hrebeň NT  z Telgártu na Donovaly. O súťaži sme toho s Martinom moc nevedeli. Len to málo,  čo sme zistili na internete o nultom ročníku – zo správ, fotografií, videa. Hneď sme zbadali jeden rozdiel oproti roku 2009 – v štartovom poli bola asi jediná dvojica, ktorá mala vibramy a nie tenisky. Zvyšok štartového poľa bol zbalený do max. 20 l ruksakov a v teniskách.

Obr.1.jpg

7:00 – štart. Rozdelenie úloh bolo dané, udávam tempo a taktiku tankovania, Martin naviguje a morálne podporuje. Na začiatku sme chceli ostať v aeróbnej zóne, ale to nás prešlo po 10 minútach, keď sa začal pelotón vzďaľovať a postupové kvalifikačné miesto tiež. Tak sme priložili pod kotol.

Obr.2.jpg

Že by sme tých 99 km mohli prejsť, sme verili. Zásadná vec celej súťaže je ale tá, že z Čertovice môže v súťaži pokračovať iba 25 dvojíc. To znamenalo kvalifikovať sa do 25 miesta (myslím do 18 miesta medzi chlapmi) . Ak to nestihneme, na Čertovici je koniec. Druhá strana mince – ak to prepálime v kvalifikácii, nemusia nám už ostať sily na druhú časť hrebeňa. Teda dilema – búšiť alebo šetriť sily?

Prehľad o tom, kto je pred nami a kto za nami strácame hneď na začiatku. Na Kráľovu hoľu dorazíme na 19 mieste. Ale deň je ešte dlhý, tak sa nevzrušujeme. Pôvodne sme bežať vôbec nechceli, ale keď sme videli, čo sa deje pred nami, tak sme znova zmenili plán. Nebude to víkendová prechádzka po parku. 

2.jpg

Začína sa súťažiť. Cieľ bol držať sa do 15 – 16 miesta, čo by malo stačiť na kvalifikáciu. Cestou si pár krát meníme pozíciu s Rišom, ktorý bol aj na nultom ročníku. Potvrdzuje, že úroveň je tento rok vyššia. Na Andrejcovej nestojíme, palivo je kalkulované až po Sedlo Priehyba. Myslím, že sa nám podarilo získať ďalšie miesto. Do ďalšej kontroly na Sedle Priehyba prichádzame na 15 mieste.

3.jpg

Tu sa už preteky presunuli do lesa a do kalamity. Nemáme vizuálny kontakt s ostatnými stíhačkami, tak len doplníme vodu,   niečo zhltneme a letíme ďalej. Oskar svieti, vietor nefúka, teplota stúpa - bude sauna - paráda. Prvé poblúdenie a náš prvý kvetnatý komentár patriaci značkárom. Zapíname GPS a navigujeme sa z kozmu. Potíme potoky. Predbiehame ďalšiu dvojicu – chalanovi, čo to šiel v Monture Vertigo, dávame naše  uznanie.  Zapíname forsáž a vzďaľujeme sa. O chvíľu sme sami. Vychádzame na chvíľu z lesa a pred nami ani za nami nikoho. Sme trochu kľudnejiší, máme náskok, ktorý by mohol stačiť na postup.

Udržiavame tempo. Pred Ramžou opäť trochu blúdime – a strácame čas. Značkárovi sa muselo čkať. Nechápeme, ako môže dať na rozdeľovník troch ciest jednu značku, a potom 1 km nič. A to chodník viedol po zvážnici v lese, kde bolo tisíc stromov, na ktoré mohol značiť. Znervózňovalo nás iba to, že nevieme, či ideme dobre alebo zle. Nikdy predtým sme tu neboli. Pripadá nám logické, že po križovatke ciest značkár  namaľuje na strom značku, aby ubezpečil turistu, že ide správne. A tu nič. Odbočka zo zvážnice hore k Ramži tiež neoznačená. Ešteže navigátor dovádza svoju prácu dokonale. Dobiehajú nás tí, čo sa asi orientovali podľa nás alebo sa skrátka vyznali. Záverečný kvalifikačný šprint bude tvrdý. Zablúdiť je to, čo Vás z pohodlného postupového miesta môže hodiť ďaleko dozadu. Minulý rok tam vraj niektorí súťažiaci museli hodiť bivak. Za Ramžou pokračujeme po chodníku v lese a opäť sa vzďaľujeme.  Kde-tu vývrat, cesta je úplne jednoznačná. Dokazujú to aj značky hádam na každom piatom strome. Znova sa srdíme. Tu, kde je to jasné, sa farbou fakt nešetrilo.  Nie že by to značenie bola nejaká katastrofa, ale aspoň bolo o čom hovoriť – komunikácia teda funguje, žiadna ponorka, softvér je zatiaľ v poriadku.

 Dochádza voda, našťastie v lese je prameň. Plníme nádrže a dobiehajú nás 2 dvojice – neuveriteľné, pred chvíľou sme mali náskok a ten je zrazu preč. Šľahneme nejaký humus a rolujeme. Táto časť hrebeňa fakt nestojí za nič. Kalamita v plnej nádhere. Že sme ani raz nezablúdili, dodnes nechápem. Navigátor odviedol fakt perfektnú prácu – vďaka Martin. Na Čertovicu sme prileteli na 13 mieste, postupujeme do ďalších bojov.

Dávame oddych a rekonštruujeme telesné schránky. V motoreste dávame občerstvenie. Začína mi byť zle, neviem či z tej vľúdnej servírky alebo z toho behu.  Prichádza kríza, kŕče, nevoľnosť. Hardvér zlyháva, softvér tiež. Agónia. A otázka, či pokračovať. Každý pohyb spôsobuje kŕče, magnézium nepomohlo ani omylom. Strečing nemožný, ak uvoľňujem jeden sval, dostávam silný kŕč do antagonistického. Tak iba sedím alebo ležím na lavičke.

4.jpg

Za hodinu som dojedol tú hrachovú polievku a snažím sa obuť si tenisky. Martin povzbudzuje. Rozmýšľam znova, čo je schopný môj body vydržať – ak sa zložím niekde na hrebeni, tak to bude hanba. Radšej uhyniem,  ako by mali znášať na nosidlách. Ale utešujem sám seba, že je letovo. Tak isto je jasné, že nemôžme ostať spať niekde na chate, lebo druhý deň budem mať takú svalovicu, že sa budem musieť splaziť do doliny ako had. Jediná alternatíva je dôjsť to až na Donovaly, naložiť sa tam do auta a v Žiline sa nechať vystrihnúť hasičmi.

Z Čertovice odchádzame asi predposlední.  Taktika je jasná – po Kamienku sa dať do hromady a potom sa uvidí. Prichádzame na úplne iný rozmer turistiky – regenerácia pohybového aparátu počas túry. Fuknem Redbulla, niet čo stratiť. Každý krok nahor dokončujem v kŕči, ale pomaly to ide.  

P7100175.JPG

Regenerujeme telá, Martin povzbudzuje ducha. Dávame ďalšie müsli, už mi je z nich na vracanie. Zaprisahal som sa, že sladké po tomto preteku už nezjem (hovadina, trvalo to iba do nedele večera). Vidina slanej polievky na Kamienke nás ženie vpred. Západ slnka, kamzíky, večerný kľud na horách – super.

P7100171.JPG

Štefáničku míňame už v dobrej nálade a ja cítim, že nás to pustí až do konca. Na Kamienke dávame čaj – neviem, čo do neho dali, či konope alebo nejakú chémiu, ale očividne ožívame. Napriek upozorneniu spolubojovníkov, že nás to dá dolu, dávame aj polievku. Bolo to v pohode.  Odchádzame z chaty s tým, že počkáme na kolegov z letky. Ale tí nás nedobiehajú, tak pozvoľna pokračujeme ďalej. Fotíme, nahodíme pyžamá na večer, čelovka, fajn nálada a pod. Začína sa naša noc.

6.jpg

5.jpg

V zime som našľapal viac v noci ako cez deň, takže sme v pohode. Po 14 hodinách pochodu sa motor konečne prepol z hviezdy do trojuholníka a začíname búšiť. Bežíme, šibeme do koní, chytáme druhý dych. Začína sa súťaž. Už nejde o to dôjsť, ale vylepšiť si umiestnenie. V rýchlosti sme prepálili ďalšiu kontrolu, volám Mišovi, ktorý je asi hodinu pred nami, aby nás navigoval. Je útulňa pod Chabencom a Chata Ďurková to isté? Korigujeme trasu, na útulni dávame čaj a mažeme ďalej. Pred nami konečne vidíme svetlá, naša snaha bude odmenená. Sebavedomie stúpa, nálada výborná. Z hrebeňa vychutnávame pohľady do dolín a snažíme sa identifikovať jednotlivé objekty v dolinách. Aby reč nestála. Predbiehame nejakú dvojicu, či štvoricu, ani som to nepostrehol, a vzďaľujeme sa. Je až neuveriteľné, aké má telo rezervy. Pred pár hodinami som spisoval závet.

Úžasný zostup z Prašivej absolvujeme po tme.  Na kontrole v Hiadeľskom sedle zisťujeme, že 30 minút pred nami je  Mišo s Trgim + ďalšia dvojka. Motivujeme sa, na Kozí chrbát šprintujeme. Sledujeme terén, žiaden kontakt. Nevadí, zabojujeme. Obdivujeme východ slnka, fotíme.

8.jpg

 Cieľ je na dohľad. Asfaltka. Fajront. 98,8 km, 5500 prevýšenie (podľa niektorých, čo merali prevýšenie cez GPS, vraj 6000) za 22:38. Prví to urobili za 17:20. Kozmické. Zisťujeme, že chalani tiež práve došli. Nevadí. Ale mohol to byť zaujímavý špurt o 6-te miesto.

Čo z toho vyplýva? Nám išlo hlavne o to spoznať, čo naše schránky dokážu. Nikdy sme ich nevystavili podobnej aktivite. Fakt je, že telo dokáže mnoho krát podstatne viac, ako si vieme predstaviť. Samozrejme bez prípravy by to nešlo.

Nikdy sme neboli bežci ani diaľkoplazi. Toto bol prvý pokus. Zaprisahali sme sa s Mišom v aute, že raz a stačí. S odstupom času sme to vzali späť a ideme na to znova. Dúfam, že bude pršať, lebo za pekného počasia si to už viem predstaviť. Takže, uvidíme sa budúci rok.




26.8.2010

Späť

Prihlásenie

meno
heslo:

Copyright (c) MAXIMA DATA 2008-2024