Pomoc nie len v horách

Aj v časoch, kedy sa do hôr nechodilo naši členovia nezaháľali a pomáhali tam, kde to bolo potrebné. Svedčí o tom aj tento ďakovný list:

 

Vážený pán predseda!

Všetci máme za sebou extrémne náročné obdobie. Boli sme konfrontovaní s realitou, ktorú sme si nevedeli predstaviť, na ktorú sme sa nevedeli pripraviť a často krát ani reagovať. Každý deň prinášal nové a nové skúsenosti, nové výzvy, pred ktoré sme boli postavení. Nie len my ako jednotlivci, ale aj naše organizácie.

Keď sa na nás ešte 13. marca obrátilo vedenie Ministerstva vnútra SR so žiadosťou o pomoc pri registrácii občanov Slovenska, ktorí prichádzali zo zahraničia a boli povinní podstúpiť 14-dňovú karanténu, nezaváhali sme a naša odpoveď znela: ideme do toho, pretože v hĺbke našich sŕdc bola snaha pomôcť. Naše začiatky boli extrémne náročné. Plánovaný a nasadený počet  samaritánov v jednotlivých karanténnych strediskách sa postupne javil ako nedostatočný. Tí, ktorí registráciu vykonávali častokrát bojovali s absolútnym nedostatkom spánku. Kvôli neustálemu príchodu nových a nových repatriantov, sa nedalo naplánovať si prácu a následne oddych. Sám som to zažil v stredisku v Gabčíkove, najväčšom na Slovensku, kde noci boli extrémne krátke a práca extrémne náročná.

Preto sme boli nútení požiadať o pomoc a keďže členovia Tatranskej horskej služby – dobrovoľného zboru, rovnako ako samaritáni, máme v sebe prirodzenú snahu pomáhať, bola otázka, koho požiadať o pomoc, jasná.

Som Ti, pán predseda, povďačný, že si našu prosbu vypočul a posunul všetkým členom a požiadal ich o pomoc a spoluprácu.
Chcem sa v mene mojom i v mene Prezídia poďakovať Tebe, ale predovšetkým Jirkovi Čepilovi, ako aj čakateľovi Denisovi Bednárovi, ktorí sa do našej činnosti zapojili a prispeli svojim dielom k úspešnému zvládnutiu nám zverenej činnosti.
Želám Tebe, ako aj všetkým členom, mojim kolegom, všetko dobré a ešte raz ĎAKUJEME.

S úctou a vďakou

MUDr. Marcel Sedlačko
prezident Asociácie samaritánov Slovenskej republiky, o.z.